Kláštor

KLÁŠTOR MARIÁNSKA ČEĽAĎ

Mariánska Čeľaď (Máriacalád) je malá pustatina, patriaca k Veľkým Lovciam v Novozámockom okrese. Miesto bolo obývané už v dobe bronzovej. Z tej doby pochádza nálezisko v okolí.

Mariánska Čeľaď (Máriacalád) sa po prvý raz sa spomína v roku 1210, kedy tu stála kaplnka. No už z roku 1075 pochádza záznam z listiny kráľa Gejzu I., že v týchto miestach stála osada. Rok založenia kláštora v Mariánskej Čeľadi nie je presne známy. V roku 1512 darovali Žigmund z Levíc a jeho svokor František Haraszty pozemky paulínom v Lóte, v Belegu a Hronskej Mikule. Založenie kláštora potvrdil kráľ Ľudovít II. v roku 1517. V listine sa nachádza Mariánska Čeľaď pod menom Zala(t). Prídavné meno Mariánska„ je z neskoršieho pôvodu a pochádza z doby, keď už bol chrám a kláštor zasvätený cti Panny Márie. Paulíni bývali v tomto kláštore asi 268 rokov. Najlepšie sa mali v 15. a čiastočne aj 16. storočí. Získavali rôzne privilégiá, panovníci im odpustili dane, dôchodky dostávali z kráľovských majetkov. Neskôr vlastnili a obhospodarovali okolo štyritisíc hektárov pôdy. Mali aj svoj vlastný erb. Pri kláštore vyrástla osada s názvom Belek (dnes súčasť Podhájskej), v ktorej žili ľudia, čo pracovali v kláštore. Počas nebezpečenstva slúžil kláštor ako ochrana pre ľudí a v čase mieru ako svätyňa. Iné zdroje hovoria, že okolie aj s osadou, dnes už zaniknutou, obklopovali husté lesy plné zbojníkov. Ľudia v historkách spomínajú najmä Klokoča. Priekopa, v ktorej údajne jeho banda bývala, sa dodnes volá Klokočov.

Ďalšie legendy vravia, že miestni týchto bielych mníchov, ako pavlínov nazývali pre ich rehoľný odev s kapucňou, vraj nemali veľmi radi. Boli to väčšinou šľachtickí synovia, a tak sa vraj aj správali. Hovorievalo sa, že v kláštore zmizlo veľa mladých žien, že ich znásilňovali a predstavený rehole si vraj vymáhal právo prvej noci. Druhá verzia o zmiznutých dievčatách hovorí, že to bolo dielo spomínaných zbojníkov, ktorí sa mali prezliekať do mníšskych habitov, aby podozrenie padlo na pavlínov. Pravdepodobnejšia je asi prvá verzia. Kláštor bol totiž pre okolie centrom kultúry a vzdelanosti.

Pavlínom nastali zlé časy v 16. storočí po vpáde Turkov, ktorí kláštor na niekoľko rokov obsadili. Neskôr kláštor zdevastovali Rákociho vojská. Mnísi sa presídlili do Lefantoviec. Majetok však pustol a tak ho prenajali. Až v roku 1711 sa mnísi vrátili. Kláštor od roku 1749 začali budovať nanovo, v barokovom slohu so skvostnou výzdobou. Patril k nemu veľký dvojvežový kostol, termálne kúpele a botanická záhrada s teplomilnými rastlinami. Bol známym pútnickým miestom. Základný kameň do steny kostola položil 12. augusta 1749 veľkovaradínsky biskup Mons. Pavol Forgáč z Jelenca. Vysvätený však bol až v roku 1778. Význam kláštora Mariánska Čeľaď dokazuje aj usporadúvanie pavlínskych kapitúl. (Kapitula je zhromaždenie predstavených všetkých kláštorov rádu.) Posledná provinčná kapitula rehole paulínov v Uhorsku sa na Mariánskej Čeľadi konala 29.mája 1785. Rozhodovalo sa na nej o sporných otázkach povinnosti nosenia brady a fúzov. Jednali tiež o jednotnom rehoľnom obleku, nakoľko mladí rehoľníci zanedbávali tieto dávne predpisy. Na poslednej kapitule bolo vydané prísne nariadenie, aby sa fúzy a brada nosili ďalej a aby sa členovia rehole odievali jednotným rúchom.

Zdarnému rozvoju kláštora zasadil smrteľnú ranu dekrét cisára Jozefa II., ktorým zrušil dňa 7.februára 1786 rehoľu pavlínov v Uhorsku. Kláštor v Máriačaláde mal vtedy knižnicu s 1184 zväzkami, ktorých hodnota bola odhadnutá podľa vtedajšej meny na 398 zlatých. Archív kláštora bol po zrušení rádu paulínov zakopaný v tzv. Klokočovom jarku (v lese smerom na dedinu). Tam bol v 19.storočí nájdený a uložený v archívoch vo Viedni. Hlavný oltár kostola bol prevezený do Čaky, zvony do Tešedíkova. Pavlíni sa do kláštora už nikdy nevrátili. Legenda hovorí, že ušli podzemnými chodbami, ale pravda je taká, že mohli ešte pár mesiacov ostať a potom sa zamestnali ako učitelia v rôznych školách alebo dostali od štátu výsluhový dôchodok. V čase zrušenia rádu ich bolo v kláštore iba 7. Dvaja z nich sa stali kňazmi v novopostavenom kostole v Lóte, dnešných Veľkých Lovciach

Kláštorné budovy potom slúžili na rôzne účely. Napríklad v roku 1809 slúžil kláštorný komplex ako poľný lazaret. V roku 1863 kláštor po zásahu bleskom nešťastne vyhorel a už ho nikdy neobnovili do pôvodnej slávy. Vchod do kostola bol po požiari zakrytý len doskou. Bol tam sklad obilia aj sušiareň tabaku. Z tehál kláštora postavili súčasné dva kostoly vo Veľkých Lovciach. Dvojvežový kostol bol podobný tomu v Marianke. Počas 2.svetovej vojny bol poškodený tak, že úplne zanikol. Materiál miestni použili na opravu svojich vojnou zničených domov. Po roku 1948 mali kláštorný komplex v správe štátne lesy, následne štátne majetky. Boli tam kancelárie, byty, obchod, jedáleň, kuchyňa, ale aj základná škola, keďže v okolí bola bytovka aj domy. Štátny majetok hlavnú i vedľajšie budovy využíval dosť nešetrným spôsobom. Časti kláštora zdevastovali, keď ho používali ako sklad obilia, ako ovčinec i ako jednotriedku pre 1.-4- ročník. V jedálni vysekali strop s freskami, aby sa doň zmestil stroj na mletie žita pre dobytok. Niektoré priestory boli využívané ako kancelárske iné na ustajnenie dobytka. Podľa spomienok miestnych termálny prameň vytekal v areáli kláštora ešte určite okolo roku 1960. Prameň vyschol s najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti s výstavbou termálneho kúpaliska v neďalekej Podhájskej. Vzácne fresky údajne od rakúskeho maliara J. V. Bergla, ktoré si všade inde strážia ako oko v hlave, pod rozbúranými stropmi zmyl dážď. Nahradili ich červené fŕkance od paintballistov. Jednotriedka bola zrušená v roku 1967, čo sa stalo podnetom na odsťahovanie pre rodiny so školopovinnými deťmi a postupne sa zlikvidovala i živočíšna výroba, kde títo ľudia pracovali. V roku 1973 odišla odtiaľ posledná obyvateľka kláštora.

V roku 1970 bol kláštor vyhlásený za historickú pamiatku. Jeho správu prevzali pamiatkári a budova slúžila ako depozitár Okresného múzea v Nových Zámkoch. V roku 1972 sa podarilo získať finančné prostriedky a bola kompletne vymenená strecha – rezivo i krytina, aby sa zabránilo poškodzovaniu muriva. Budova bola uzatvorená, bola tam zabezpečená trvalá strážna služba. V rokoch 1972-1977 sa každoročne v letných mesiacoch konal na Mariánskej čeľadi „Festival mládežníckych klubov". Bývali to trojdňové podujatia venované športovej činnosti mládeže a kultúre. Ešte na sklonku rokov 80-tych stál kláštor v pomerne slušnom stave. Mali sem chodiť deti do školy v prírode, v lete mal byť využívaný na detské tábory aj ako rekreačné stredisko pre dospelých.

Prišiel však koniec roka 1989, ktorý priniesol zmenu politického systému. Budova kláštora a poľnohospodárska pôda boli v rámci reštitúcií prinavrátené pôvodným vlastníkom - cirkvi. Od roku 1991 do r.1997 sa v priestoroch Mariánskej Čeľade každoročne konali počas letných prázdnin stretnutia kresťanskej mládeže (viď nápis na boku kríža), ktorí sa snažili zachrániť aspoň budovu kláštora, ktorá sa zachovala. Bohužiaľ mnohí ľudia sem chodia len preto, aby zničili to, čo nezničil čas. Rokokové mreže na spodných oknách vraj dokonca násilím vytrhávali pomocou traktora. Ešte v roku 2005 tu bolo torzo strechy. V roku 2007 sa písalo o tom, že Trnavské arcibiskupstvo plánuje budovu obnoviť. Získalo vraj aj pôvodné fotky zničených fresiek. Výsledok ale vidíte sami. Za 23 rokov sa z neho stala rozvalina. Cirkev dala aspoň zreštaurovať sochu Panny Márie, ktorú ľudia pred desaťročiami zachránili z priečelia kostola. Socha dnes stojí na nádvorí kostola vo Veľkých Lovciach. Asi sa už na pôvodné miesto nikdy nevráti. Pred farským kostolom vo Veľkých Lovciach sú umiestnené aj mramorové stĺpy na podoprenie chóru z bývalého kostola na Mariánskej Čeľadi.

Pod kláštorom sa zachovala bohatá sieť únikových chodieb, ktoré sa využívali počas vojen s Turkami. Dodnes nebola riadne zmapovaná a nebol tam vykonaný dôsledný archeologický výskum. Časť z nich preskúmali ľudia z okolia. Pre ťažký vzduch sa však po kilometri vrátili. Podľa starých povestí je kláštor spojený podzemnou chodbou s kláštorom v Hronskom Beňadiku a s mestom Nové Zámky. Chodby boli údajne široké až štyri metre, takže sa do nich pohodlne vošiel kočiar s koňmi.

Niekoľko zaujímavosti:

> V ruinách môžete nájsť kamene s vyrazenými rôznymi značkami. Ide o značky stredovekých majstrov kamenárov, murárov, ktorými si takto značili svoju prácu.

> V lete roku 2012 uskutočnili jaskyniari mapovanie podzemnej chodby a skúšali sa dostať cez prepady do podzemia. Pre množstvo odpadu to ale vzdali. Prepady sú väčšinou zasypané odpadkami a treba si dávať pozor kam stúpate.

> Možno pri obhliadke okolia narazíte aj na studňu a bazén. V poklope sa nachádza obruč z kola kočiara. Neďaleko studne sa nachádza bazén. Časom zarastený bazén s pozostatkom minerálnych nátekov a hladinovej čiary nasvedčuje, že jeho šikmé postavenie nie je náhodné. V prednej časti umiestňovali stavidla aby mali viac vody, zatiaľ čo v zadnej časti voda pretekala zadnou stenou mimo bazéna do neďalekého potoka. Prítoková rúra do bazéna, už nie je takmer vidieť. Jej smer naznačuje, že by mohla vyúsťovať zo studne. V studni mohol byť zachytený termálny prameň. Zo studne sa mohol odvádzať ku bazénu, no mohol slúžiť i ako zdroj vody pri ukrývaní sa v podzemí. Dnes je v studni asi poldruha metra vody. Hĺbka studne je asi tri metre, no môže tam byť všeličo pohádzané...

> Severne od kláštora v porastoch sú zvyšky konštrukcií 20. storočia. Pravdepodobne pôjde o stavby štátnych majetkov.

> Cintorín, ktorý patril ku kláštoru som zatiaľ neobjavil. Indície, kde by sa mal nachádzať ale mám.

> Pri ceste na Podhájsku si všimnite malú kaplnku Sedembolestnej Panny Márie z roku 1512. Soche, ktorá sa tam nachádza, sa hovorí „žijúca“. Sú vraj svedkovia, ktorí videli ako sa socha hýbe...

> V roku 2005 vyšla knižka Zuzany Kuglerovej s názvom Rytier a zbrojnoš. Ide o román z obdobia tureckých vojen, ktorý sa odohráva v tomto kraji. Neprekvapí teda, že na obálke knihy je kolorovaný obrázok kláštora Mariánska Čeľaď... V roku 2008 vyšlo aj jeho pokračovanie a keďže ide o trilógiu, mali by sme sa dočkať aj tretej časti.

> Ak by ste si cestou domov z Mariánskej Čeľade chceli na chvíľu odskočiť do Čiech, môžete. Dedina s týmto názvom sa nachádza necelých 5km odtiaľ... :-)

Všetky informácie som zozbieral z linkov uvedených nižšie. Fotografie, ktoré na nich nájdete tu nebudem opakovať. Pridám iba moje fotografie urobené pri dvoch návštevách tohto miesta. To miesto ma fascinuje a ja dúfam, že budem mať možnosť sa tam ešte vrátiť.

Marek L.Guspan

Aktualizované: 17.8.2013

3.4.2010